Pondelok 18. 11. 2024, štyri hodiny ráno. Zobudila som sa na bolesť na hrudníku. Nebolo to prvý raz. Už asi pol roka som s tým mala problém. Zrazu ma, aj v kľude, zabolelo na hrudi. Hocikedy, nečakane. Najprv to prešlo spontánne – keď som sa prestala hýbať, niečo robiť a zostala som v kľude.
Potom som dostala od doktorky aj nitroglycerín, a tensiomin/liek na hypertenziu, pretože keď som mala tú bolesť na hrudi, zvýšil sa mi aj tlak. Napríklad aj na 180/97. Raz, začiatkom augusta, keď som mala tlak 216/110, sme išli na pohotovosť. Vraj ischemická choroba srdca – angina pectoris.
Odpadla som a viac už neviem
Na dátum 18. 11. 2024 však nikdy nezabudnem. O štvrtej v noci som sa zobudila druhýkrát. Predtým, o druhej nitroglycerín zabral. Druhý raz však bolesť neprechádzala, a keď to už trvalo dlhšie, možno dve minúty a nič, povedala som manželovi, ktorý už bol tiež hore, aby volal záchranku, lebo to neprechádza. Volal 112 a za asi pol hodinu prišli.
Keď mi záchranár dával niečo do úst, odpadla som a viac už neviem, nič si nepamätám. Mala som akútny infarkt myokardu, došlo k zastaveniu obehu. Skoro štyri minúty som vraj bola mimo.
Podľa rozprávania manžela a z lekárskej správy som vyčítala, že ma resuscitovali, aj s defibrilátorom, dávali mi masáž srdca, s následným obnovením obehu. Potom volali ďalšiu záchranku. Tí ma zaintubovali. Podľa lekárskej správy konzultovali s Centrom intervenčnej neurorádiológie a endovaskulárnej liečby CINRE za účelom akútnej koronarografie. Takže mi do cievy dávali stent.
Na druhý deň ma postupne odpájali od prístrojov
Zobrali ma do Nemocnice Bory, kde som sa podvečer asi po 12 hodinách na chvíľu prebrala a znova som zaspala. Dali ma do umelého spánku, takže som sa prebrala až na druhý deň, 19. 11. niekedy poobede, keď ma postupne odpájali od prístrojov.
Najprv som ležala na Oddelení anestéziológie, perioperačnej a intenzívnej medicíny, na druhý deň ma previezli na JIS a na tretí deň na interné oddelenie, kde som bola do 25. 11. 2024, keď ma prepustili domov.
V nemocnici bolo všetko ok. Sestričky sa starali, upratovali nám chlapci z Indie a Nepálu. Na izbe sme boli dve, s o štyri roky mladšou pani z Devínskej Novej Vsi sme si celkom sadli. Na izbe sme mali sme TV, polohovateľné postele. Aj strava nám chutila, taká diétna. Akurát som bola prekvapená, že lekári, čo sa o nás starali, nemali viac ako 30 rokov.
Som rada, že sa ma v Boroch ujali
Keď ma prepúšťali, spýtala som sa, či ma nepozrie kardiológ. Povedali mi, že kardiológ ma videl, keď som prišla a bola som v umelom spánku.
Keďže nemám svojho kardiológa, a tam kde bývam, ma v poliklinike podľa obvodu, z kapacitných dôvodov odmietli, ešte pred infarktom som si jednorazovo zaplatila jedno kardiologické vyšetrenie. Bola som preto rada, že sa ma v Boroch ujali a že tam budem v dispenzári u kardiológa.
Na prvé vyšetrenie idem až za takmer tri mesiace po prepustení, ale aj tak som rada, pretože kardiológov niet. Lieky mi na začiatok predpísali a teraz mi ich predpisuje obvodná lekárka, tak dúfam, že sa do februára nič nestane.
Za príbeh ďakujeme Katke a želáme, aby všetko dobre dopadlo.
